My vždy tancujeme!

Autor: Katarina Pisutova | 21.12.2010 o 22:06 | (upravené 21.12.2010 o 22:24) Karma článku: 16,68 | Prečítané:  3207x

Keď Vám ochorie šesťmesačné dieťa, je to vždy náročné. Keď ochorie vážne a v miestnej nemocnici nevedia prísť na to, že čo nie je v poriadku a najbližšia nemocnica s vybavením a špecialistom je vydialená 350 kilometrov, je to horšie. Malá dcérka nášho ugandského manažéra Gada sa skrúcala v bolestiach, nechcela jesť, pila veľmi málo, nevyzeralo to dobre.

Gad naložil manželku a dcéru do kanoe, odpádloval 50 minút k prístavisku, vzal rodinu taxíkom do mesta do nemocnice. Vrátili sa s antibiotikami na infekciu v tráviacom trakte. Antibiotiká nezaberali, o pár dní boli na ceste do mesta znova. Vrátili sa s ďalšími kvapkami a bez vysvetlenia v čom je problém.

Kvapky zasa nezaberali, Gad chystá kanoe na ďalšiu cestu do mesta. Zavolala som britskej lekárke, ktorá v tom čase pracovala v miestnej nemocnici - vraj to bola ona, kto dieťa pri poslednej návšteve vyšetroval a aj keď Gada nenapadlo chcieť presnú diagnózu, mne to nedalo.

Zlé správy. Lekárka bola úprimná. Je jej jasné, že dievčatku nepracuje správne pečeň, ale lieky na žltačku nezaberajú a bez prístrojového vybavenia nie je šanca zistiť, v čom je problém. Lekárka pozná špecialistu v Kampale, ak tam chceme dievčatko zobrať, môže mu zavolať a zabezpečiť, aby ju vyšetril, ale my musíme zabezpečiť transport a samozrejme financie.

Väčšina Uganďanov o zdravotnom poistemní nikdy ani nepočula, návštevy lekárov sa tu platia v hotovosti. Malé zdravotné strediská sú ako naša miestna nemocnica často dotované charitatívnymi organizáciami s poplatkami ako-tak prístupnými miestnej populácií. So špecializovanými nemocnicami v Kampale s drahými prístrojmi je to niečo iné.

Gad a jeho manželka váhali, nemôžu si to dovoliť. Dokázali by ste sa pozerať na umierajúce dieťa človeka, s ktorým ste niekoľko rokov denne pracovali, keď viete, že možno by sa dalo pomôcť? Peniaze sme poskladali. Čosi Gadove úspory, čosi naše úspory, čosi požičané z projektu, čosi od susedov a príbuzných. Gad a jeho žena nechali strašiu dcérku u babičky a vybrali sa do Kampaly.

Po niekoľkých dňoch strávených v Mulago Hospital prišli ďalšie zlé správy. Nejde o žiadne diagnostikovateľné ochorenie, pečeň jednoducho nepracuje, zrejme vrodený problém, ktorý sa nedá liečiť. Vrátili sa s dcérkou domov.

Ďalších niekoľko týždňov trávila Gadova žena Rosette väčšinu dňa sediac na priedomí s umierajúcou dcérkou v náručí. Dievčatko apaticky ležalo a pozeralo pred seba, jej matka upierala neprítomný pohľad na horizont. Po zhruba šiestich týždňoch malá Natalie v maminom náručí dodýchala.

V rurálnej Ugande sa o citoch nehovorí, lekárske diagnózy sa nahlas neanalyzujú, vyjadrovať sústrasť sa nepatrí. Aj keby to bolo prípustné, nemala som slov, netušila som, čo by som jej mohla povedať, ako by som jej mohla pomôcť. Nevedela a ani som si nechcela predstaviť ako by som sa cítila, keby som takýmto spôsobom prišla o jedno z mojich detí.

Natalie pochovali koncom novembra 2006. Na Silvestra sme mali na projekte veľkú akciu ako každý rok. Zhruba 40 turistov z rôznych krajín a celá miestna komunita. Keď sa rozbehne zábava, vysvitne, že bubnovať a tancovať vie v Ugande úplne, ale úplne každý. Mladí, starí, malé deti, všetci sa s blízkosťou polnoci hýbali ako keby mali kĺby v miestach, kde by ich určite mať nemali.

Stála som spolu s ostatnými turistami na okraji tancujúcej, spievajúcej a tlieskajúcej skupinky a pozerala na oné neuveriteľné tanečné pohyby ľudí, ktorých normálne poznám ako murárov, stolárov, kuchárky, či ich vídavam celé dni obrábať polia. Niektorí tanečníci sú ešte lepší a neuveriteľnejší ako ostatní.

Sólistka v modrej šatke to roztáča naplno, spieva, tancuje, vyskakuje, tlieska, teší sa zo života. Zrazu mi v mihotavom svetle dopne, kto to je. Však to je Gadova žena Rosette! Ani som si neuvedomila, že som to povedala nahlas, ani to, že Gad stojí priamo za mnou.

Reagoval promptne a s hrdosťou v hlase: "Áno, to je Rosette. Je naozaj dobrá, však?"
Neubránila som sa myšlienke na to, že si neviem predstaviť, že by som sa ja dokázala mesiac po tom, ako stratím dieťa takýmto spôsobom tešiť zo života.

Tak som sa neubránila ani poznámke: "Je úžasné, že dokáže dnes takto tancovať."

Gad ma obdaril pohľadom obyčajne rezervovaným pre nechápavých turistov, ktorí sú úplne, ale úplne mimo. Po prvých dvoch rokoch v Ugande som už od neho ten pohľad nedostávala často, stále som ho ale dokázala identifikovať.

A dostala som na hlúpu poznámku aj zaslúženú odpoveď, svedčiacu o tom, ako som mimo:
"My tancujeme VŽDY!"

Mnohé nechápem a ani po akýchkoľvek rokoch strávených v Ugande nepochopím. Ale máte môj obdiv, priatelia...

P.S. Gad a Rosette dnes majú k staršej zdravej dcére ďalšie dve zdravé deti... Nevídam ich už denne, ale predpokladám, že stále tancujú...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Pochopí len ten, kto to zažil. Aká je realita s Alzheimerovou chorobou

Nechodia na návštevy a nonstop je v strehu.

KOMENTÁRE

Víťazný február nepriniesol spravodlivejšiu spoločnosť

Funkcionári nakupovali v lepších obchodoch.


Už ste čítali?