Môj prvý americký pracovný deň

Autor: Katarina Pisutova | 1.8.2010 o 1:04 | (upravené 1.8.2010 o 1:34) Karma článku: 16,29 | Prečítané:  5324x

Tak sa mi to po zhruba roku snaženia, prepisovania životopisu, kreatívneho tvorenia motivačných listov a behania po pohovoroch podarilo. Po všetkých tých striedavých záchvatoch sebavedomia (však sa sakra nejaká práca aj pre mňa nájsť musí) a depresii (načo som sa do blbej Ameriky v kríze chamrala, som úplne nemožná, nič nenájdem) sa zasa cítim ako normálny sebavedomý človek. Našla som prácu.

Ani nie som náročná. Hladala som čosi v mojom odbore, v rozumnej dojditeľnosti (čo samo o sebe je problém, vzhľadom na to, že bývam v mestečku so 700 obyvateľmi), dobre platené, najlepšie na čiastočný úväzok, alebo plne či čiastočne online z domu, aby som aj nejaký čas s mojimi deťmi mohla stráviť. A čuduj sa svete, bol to problém. Na väčšinu pozícií v blízkom okolí som s mojimi vysokoškolskými titulmi prekvalifikovaná, na tých pár, ktoré by mi pasovali majú uchádzačov spústy a v takejto situácií väčšina zamestnávateľov radšej príjme niekoho iného, než sa trápiť s overovaním referencií cez oceán. To už ani nehovorím o tom, že som mama s dvoma predškolskými deťmi, ale to predsa nemôže hrať rolu, to by sa tu kvalifikovalo ako diskiminácia...

Naučila som sa bez hanby sa chváliť v životopise a motivačných listoch, tváriť sa sebavedomo na pohovoroch a nezosypať sa kompletne pri ďalších a ďalších zamietavých listoch. Prípadne žiadnych odpovediach. A potom, po čosi vyše roku, motyka vystrelila.

A vystrelila celkom pekne - budem robiť to, čo som vyštudovala, bude to zaplatené úmerne mojej kvalifikácii, budem pracovať tri dni v týždni a iba približne 35 minút od domu. Po vyše šiestich rokoh práce online z domu budem opäť chodiť do kancelárie. Pristihla som sa, ako sa veľmi teším na kancelársky spoločenský kontakt, na kávičky a klebety, ktoré môjmu spoločenskému životu dodajú rozmer, aký som cez facebook nedostávala...

V pondelok bol môj prvý pracovný deň. Tešila som sa ako malá. Vysvetlila som dcéram, že mamička začína pracovať, ako je to dôležité, aby bolo na zmrzlinu, podelili sme s manželom služby doma (teraz cez letne prázdniny je to komplikovanejšie).

Otázku dopravy do práce sme mali vyriešenú už dávno. Kým sme obaja s manželom pracovali z domu, nemali sme problém koordinovat všetky naše pohyby s jedným autom. Pred čosi vyše rokom, keď som začala prácu hľadať nám svokra zapožicala ich "zálohové" auto, aby sme vedeli veci zmanažovať aj keď začnem pracovať. Manžel teda den vopred vymenil batériu a dofúkal gumy na málo používanom aute, ráno mi ešte aj benzín dolial a bola som pripravená.

Naša normálna prevádzková Toyota má rozmery, ktoré ja považujem za "obyčajné auto". Zálohové auto od svokrovcov je tak skôr v rozmeroch klasických amerických áut zo sedemdesiatych rokov, takže si v ňom pripadám tak trochu ako v obrnenom vozidle. Jazdím v ňom potom spravidla podobnou rýchlosťou ako kedysi v Bratislave na Škodovke, ktorá viac ako 40 neťahala, takže sa šiniem pekne pomaly pomaličky a blokujem rannú premávku. Ale ku kancelárii som sa šťastne došinula.

Našla som si správny ľavý odbočovací pruh, zastala v ňom a dala prednosť protiidúcim autám - a v tom momente sa obrnené vozidlo rozhodlo, že ma má dosť, motor zhasol a už veru nenaštartoval.

Úspešne som takto zablokovala obdočovací pruh do kancelárie, takže polovica mojich nových kolegov ma počas ďalších pätnásť minút musela náročne obchádzať, ako som tam bezradne stála v strede cesty a snažila sa vymyslieť ako nájsť niekoho, kto by mi pomohl nepojazdné auto aspoň odtlačiť na parkovisko.

Dobrí ľudia sa našli, auto som umiestnila na parkovisku, odpracovala si deň, po práci zohnala odťahovú službu, umiestnila auto v servise a nechala sa zachrániť manželom a deťmi a spoľahlivou Toyotou.

V práci ale moja nova šéfka nemala žiadne veľké starosti s mojím predstavovaním novým kolegom. Každý si ma z rannej show v strede cesty spoľahlivo zapamätal...

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Odchádzajúci generál Macko: Gajdoša zomlela SNS, rezort neriadi on

Je chybou, že ministerstvo obrany odmieta verejnú diskusiu. Tá vnútorná prebieha tiež len formálne, poukazuje dlhoročný dôstojník.

komentár petra tkačenka

So žralokmi z SNS sa koalície nerobia

Žralok hryzie rýchlo, nemilosrdne a efektívne – preto tu stále je.

EKONOMIKA

Ročne vznikne sto lekární, najväčšia sieť nie je Dr. Max

Ku koncu vlaňajšieho roka bolo na Slovensku viac ako 2150 lekární.


Už ste čítali?