Čo to je na tej Afrike?

Autor: Katarina Pisutova | 23.2.2010 o 10:39 | (upravené 23.2.2010 o 16:09) Karma článku: 13,34 | Prečítané:  4287x

Láska k Afrike je skoro ako vírus. Väčšina ľudí, ktorí strávia nejaký čas v Afrike sa nakazí a už sa toho nezbavia. Vracajú sa. Keď sa stretneme dvaja nakazení - usmejeme sa na seba a vieme, že sme na tom rovnako. Radostne zaľúbení.

Vyrozprávame si navzájom svoje „africké príbehy", zistíme, že sme boli v úplne inej krajine, strávili tam iný čas a robili niečo úplne iné a aj tak máme pocit spolupatričnosti, pocit, že sme rovnako celoživotne poznačení. Vyhľadávame sa navzájom, komentujeme si blogy, fotografie na facebooku a aj keď ináč by sme toho možno až tak veľa spoločného nemali, láska k Afrike ako diagnóza je veľmi silná.

Sedím na brehu nášho ostrovného raja a v juhozápadnej Ugande, pozerám sa na jazero a snažím sa si spomenúť ako a kedy sa mi to stalo. Pôvodne som nemala romantické sny o kráse džungle či savany, ani o zachraňovaní sveta a malých čiernych detičiek. Afrika pre mňa bola iba jednou z mnohých destinácií, kam som sa chcela pozrieť, zistiť ako tam je, všetko ovoňať a ošahať...

Keď som sa v roku 2002 vydávala, manžel už bol infikovaný. Ale vtedy to jednoznačne bola jeho láska k ostrovu, jazeru a miestnym ľuďom, jeho sen o komunitnom projekte, nie môj. Začali sme kratšími cestami a kompromismi a ja som na začiatku vôbec, ale vôbec nevedela pochopiť, čo ho môže privádzať do nadšenia na miestne plnom prachu, komárov, švábov, pavúkov, malárie a neviem ešte čoho, na mieste plnom ľudí, hovoriacich anglicky s prízvukom, ktorému vôbec nerozumiem, ľudí rozmýšľajúcich a jednajúcich spôsobom, ktorý v živote nepochopím.

V niektorom bode za tých osem rokov som sa aj ja zaľúbila a všetko sa to pre mňa zmenilo. Neviem kedy presne sa to stalo. Niekedy v druhom či treťom roku, myslím, ale nie som si celkom istá. Čím to je?

Prírodou? Ľuďmi? Pre mňa je to Život. Život s veľkým Ž. Je to ten entuziazmus, láska k životu, ktorá vyžaruje z ľudí, aj z prírody. Príroda tu má nielen farby a pestrosť, ale aj neuveriteľnú energiu. Všetko neustále rastie, všetko klíči, všetko sa tlačí o miesto na slnku... A ľudia. Úsmevy, energia, entuziazmus. Ochota pracovať na tom, aby sa mali lepšie.A nevyčerpateľná a neuveriteľná radosť zo života.

Paradoxné je, že akokoľvek dlho tu budem žiť, nikdy ich celkom nepochopím. Som a vždy budem produkt inej kultúry, rozmýšľam ináč, mám iné priority. Ale podarilo sa mi to byť dosť dlho na to, aby sme sa naučili navzájom sa rešpektovať, zmieriť sa s tým, že budeme vždy odlišní a naučiť sa učiť sa od seba navzájom. Nie je to vyrovnaný vzťah. My sme neporovnateľne bohatší a globálny svet je oveľa viac ovplyvnený našou kultúrou, než tou ich. A oni sa potrebujú naučiť v globálnom svete žiť, ale aj poznať svoju cenu a vedieť si ju obhájiť. A my sa potrebujeme naučiť vážiť si a rešpektovaťich hodnoty, myslenie a život. A hlavne Život. A dávať si navzájom.

My dávame štipendá, kurzy, knižnicu, školské autobusy, ďalšie projekty. Nezachránia svet, ale však o to nám ani nešlo. Pomôžeme niekoľkým konkrétnym ľuďom tak, aby si vedeli pomôcť sami. Oni nám toho tiež dávajú veľa. Pozerám sa na Život ináč...

Rozmýšľam, čo roky v Afrike dali a dajú mojim dcéram. Asi mi to povedia až keď budú dospelé. Ale keď som sa včera mojej šesťročnej ratolesti v rámci slovenského jazykového cvičenia opýtala, čo rada robí dopovedala: „Rada ticho sedím a pozorujem prírodu". Potom sa zamyslela a doplnila: „Teda, kým sme tu. Keď sme doma v New Yorku, tak najradšej pozerám televízor". Aj to je dačo...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

PLUS

Pochopí len ten, kto to zažil. Aká je realita s Alzheimerovou chorobou

Nechodia na návštevy a nonstop je v strehu.

KOMENTÁRE

Víťazný február nepriniesol spravodlivejšiu spoločnosť

Funkcionári nakupovali v lepších obchodoch.


Už ste čítali?