Čo to je na tej Afrike?

Autor: Katarina Pisutova | 23.2.2010 o 10:39 | (upravené 23.2.2010 o 16:09) Karma článku: 13,34 | Prečítané:  4333x

Láska k Afrike je skoro ako vírus. Väčšina ľudí, ktorí strávia nejaký čas v Afrike sa nakazí a už sa toho nezbavia. Vracajú sa. Keď sa stretneme dvaja nakazení - usmejeme sa na seba a vieme, že sme na tom rovnako. Radostne zaľúbení.

Vyrozprávame si navzájom svoje „africké príbehy", zistíme, že sme boli v úplne inej krajine, strávili tam iný čas a robili niečo úplne iné a aj tak máme pocit spolupatričnosti, pocit, že sme rovnako celoživotne poznačení. Vyhľadávame sa navzájom, komentujeme si blogy, fotografie na facebooku a aj keď ináč by sme toho možno až tak veľa spoločného nemali, láska k Afrike ako diagnóza je veľmi silná.

Sedím na brehu nášho ostrovného raja a v juhozápadnej Ugande, pozerám sa na jazero a snažím sa si spomenúť ako a kedy sa mi to stalo. Pôvodne som nemala romantické sny o kráse džungle či savany, ani o zachraňovaní sveta a malých čiernych detičiek. Afrika pre mňa bola iba jednou z mnohých destinácií, kam som sa chcela pozrieť, zistiť ako tam je, všetko ovoňať a ošahať...

Keď som sa v roku 2002 vydávala, manžel už bol infikovaný. Ale vtedy to jednoznačne bola jeho láska k ostrovu, jazeru a miestnym ľuďom, jeho sen o komunitnom projekte, nie môj. Začali sme kratšími cestami a kompromismi a ja som na začiatku vôbec, ale vôbec nevedela pochopiť, čo ho môže privádzať do nadšenia na miestne plnom prachu, komárov, švábov, pavúkov, malárie a neviem ešte čoho, na mieste plnom ľudí, hovoriacich anglicky s prízvukom, ktorému vôbec nerozumiem, ľudí rozmýšľajúcich a jednajúcich spôsobom, ktorý v živote nepochopím.

V niektorom bode za tých osem rokov som sa aj ja zaľúbila a všetko sa to pre mňa zmenilo. Neviem kedy presne sa to stalo. Niekedy v druhom či treťom roku, myslím, ale nie som si celkom istá. Čím to je?

Prírodou? Ľuďmi? Pre mňa je to Život. Život s veľkým Ž. Je to ten entuziazmus, láska k životu, ktorá vyžaruje z ľudí, aj z prírody. Príroda tu má nielen farby a pestrosť, ale aj neuveriteľnú energiu. Všetko neustále rastie, všetko klíči, všetko sa tlačí o miesto na slnku... A ľudia. Úsmevy, energia, entuziazmus. Ochota pracovať na tom, aby sa mali lepšie.A nevyčerpateľná a neuveriteľná radosť zo života.

Paradoxné je, že akokoľvek dlho tu budem žiť, nikdy ich celkom nepochopím. Som a vždy budem produkt inej kultúry, rozmýšľam ináč, mám iné priority. Ale podarilo sa mi to byť dosť dlho na to, aby sme sa naučili navzájom sa rešpektovať, zmieriť sa s tým, že budeme vždy odlišní a naučiť sa učiť sa od seba navzájom. Nie je to vyrovnaný vzťah. My sme neporovnateľne bohatší a globálny svet je oveľa viac ovplyvnený našou kultúrou, než tou ich. A oni sa potrebujú naučiť v globálnom svete žiť, ale aj poznať svoju cenu a vedieť si ju obhájiť. A my sa potrebujeme naučiť vážiť si a rešpektovaťich hodnoty, myslenie a život. A hlavne Život. A dávať si navzájom.

My dávame štipendá, kurzy, knižnicu, školské autobusy, ďalšie projekty. Nezachránia svet, ale však o to nám ani nešlo. Pomôžeme niekoľkým konkrétnym ľuďom tak, aby si vedeli pomôcť sami. Oni nám toho tiež dávajú veľa. Pozerám sa na Život ináč...

Rozmýšľam, čo roky v Afrike dali a dajú mojim dcéram. Asi mi to povedia až keď budú dospelé. Ale keď som sa včera mojej šesťročnej ratolesti v rámci slovenského jazykového cvičenia opýtala, čo rada robí dopovedala: „Rada ticho sedím a pozorujem prírodu". Potom sa zamyslela a doplnila: „Teda, kým sme tu. Keď sme doma v New Yorku, tak najradšej pozerám televízor". Aj to je dačo...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

KOMENTÁR PETRA TKAČENKA

Čo sa stalo Bélovi?

Bugár si zbytočne prirába hanbu.

Stĺpček šéfredaktorky

Dankova investícia do vzdelania devalvuje akadémiu

Aj kvôli Dankovi sa titul nosí ako nevkusná kravata.


Už ste čítali?