V našej rurálnej oblasti je obéznych Uganďanov poriedko. Jedla je málo, prevažne sa je varená zelenina a väčšina ľudí pracuje na poli od rána do večera. To sa potom nepriberá. Obézni sú naozaj iba tí, ktorí si to môžu dovoliť. Nielenže patria medzi tých vyvolených 20%, ktorí majú prácu, ale ešte k tomu to nie je práca manuálna a môžu si dovoliť jesť viac, než ich organizmus nevyhnutne potrebuje. Takže priberajú bankári, právnici, farári, úradníci, manažéri či biznismeni. A páni sú primerane hrdí na svoj pivný sval a dámy na impozantné pozadie.
Takto je potom spoločensky nielen že prípustné, ale ba priam vhodné zložiť kompliment človeku, ktorému sa pošťastilo pribrať. A vyjadriť sústrasť ak niekto schudol. Moja americká kamarátka, ktorá tu žije už vyše desať rokov sa celkom dobre bavila na tom, ako dostávala komplimenty v čase, kedy sa jej po pôrode nedarilo zbaviť nadobudnutých kíl. A ako ju niekoľko miestnych známych poľutovalo potom, keď sa jej tvrdou diétou a cvičením podarilo dostať postavu do rozmerov, ktoré ona sama považovala za akceptovateľné.
Starých ľudí v rurálnej Ugande tiež vidíte málo. Podľa štatistík je ešte stále priemerná dĺžka života 47 rokov a aj keď AIDS je na miernom ústupe, iné choroby a nedostatok zdravotnej starostlivosti stále hrajú úlohu. Ale tých pár „muzee" a „makekuru", ktorých stretnete požívajú jednoznačnú úctu. Videla som ako sa divoká party na svadbe rozostúpila ako more pred prichádzajúcou babičkou, ktorej dvaja pomáhali kráčať a ďalší traja skočili prisunúť a pridržať stoličku. Okolo mudrujúceho starčeka sa sedí a počúva, aj keď mu vypovedať každé slovo trvá desať sekúnd. A samozrejme, v krajine, kde neexistuje dôchodkový systém sú to mladí ľudia, ktorí sa musia postarať o svojich starých rodičov či príbuzných.
Keď som pred pár dňami kráčala s deťmi po ulici v Kabale, zbehnuvší sa kŕdeľ detí mi skladal komplimenty v snahe čosi vyžobrať. Dozvedela som sa takto, že moja dcéra má krásne vlasy, že ja mám pekné tričko a druhá dcéra má pekné topánky. A potom ma malé dievčatko dorazilo otázkou tiež zjavne myslenou ako kompliment: „A ty si ich stará mama?" Jasné, vyzerám na svoj vek a štyridsiatničky v Ugande väčšinou už starými mamami sú... Moje našské ego to aj tak nieslo ťažko..
Moj manžel tvrdí, že až budeme na dôchodku, deti budú odrastené a preč z domu, mali by sme sa do Ugandy odsťahovať natrvalo. Budeme mať úcty a úcty...