Ak dobre počítam, tak s drobnými prestávkami sme na našom malom ostrove na jazere v juhozápadnom kúte Ugandy v rokoch 2002 - 2008 strávili dokopy tri a pol roka... V lete 2008 sme odišli, lebo nám deti do školského veku dorastať začali a teraz sa vraciame na prvú šesťtýždňovú návštevu po roku a pol.
Po dvoch odkladoch - bronchitíe jednej dcéry a ušnému zápalu druhej konečne odlet. Transfer cez 8 hodín časového posunu a tri rôzne komunikačné sppásma. Na letisku JFK sa prechádzame pomedzi stánky, ľudia sa usmievajú, prihovárajú sa, vtipkujú, americká srdečnosť funguje. Tiež ale na žiadny vtip nikto neočakáva odpoveď dlhšiu ako jedna veta (aj to radšej veta kratšia). Prestup v Amsterdame. Deti to zvládajú dobre, nesú nielen seba, ale aj svoje hračky a užívajú si posuvné pásy. Ľudia sú milí, úsmevy vidíme, ale americká srdečnosť sa v Európe nenosí, vtípky a prihováranie sa nekoná.
Skupinka, ktorá sa postupne zbiera na bráne k letu do Entebbe ale už vykazuje známky afrického štýlu komunikácie. Sme jedna veľká rodina, vymieňame si nielen úsmevy, ale aj životné histórie. Behom prvých pätnástich minút čakania viem, ako veľmi sa skupinka misonárov z kanadského Edmontonu teší na teplo v ugandskom meste Jinja, ako sa dvojica nemeckých utristov obáva malárie a iných afrických chorôb a ako sa Uganďanka, vydatá za Holanďana v Amsterdame teší na návštevu doma.
Moje dcéry sú už ostrieľané cestovateľky, počas druhého letu si pospali a po 22-hodinovej ceste vízový proces a hľadanie batožiny na letisku v Entebbe zvládajú s podstatne vyšším entuziazmom, než ja.
Po dvoch prašných horúcich dňoch v Kampale a krátkej zastávke v Queen Elisabeth National Park (otca slona, ktorý mávaním uší, trúbením a naznačovaním útoku dáva najavo, že chce, aby ste prestali fotografovať jeho potomstvo a pratali sa kade ľahšie radno počúvať) sa dostávame na náš ostrovný raj...
Prvé mapujem zmeny. Stromy a kríky podrástli, hmyz zrejme prešiel cez niekoľko generácií, ale stále je ho veľa a všade ako vždy. Projekt bez nás funguje úspešne. Je mimo turistickej sezóny, ale prúd turistov neustáva. Sú prostriedky na investície, postavené vylepšené ubytovne pre turistov aj zamestnancov, viac stredoškolákov dostáva štipendiá. Deti našich zamestnancov podrástli, chodia do školy.
Naša chatička, latrína, vône a ľudia sú stále rovnaké. Teším sa, že ich vidím, oni radi vidia mna (a ešte radšej moje dcéry). Deti sa prispôsobujú novej situácii ľahko a bez problémov, nachádzajú staronových kamarátov, staršia dcéra nabrala ugandskú výslovnosť do svojej angličtiny behom dvoch dní, bez problémov sa naučili ako upchávať moskytiéru okolo postele, radostne študujú hmyz, baštia sladké zemiaky a entutu a tešia sa zo života.
A ja si všetko pamätám, ale vkĺznutie do afrického života mi chvíľu trvá. Uspôsobiť sa rytmu života, kde nemusím všetko stihnúť, ale môžem, ba v týchto podmienkach priam musím nechať čas plynúť a urobiť, čo sa urobiť dá mi trvá čosi vyše týždňa.
Včera celý deň pršalo. Solárne batérie sa nedobili, došla nám elektrina. Internet nefungoval, batéria na laptope po pár hodinách došla tiež. Obchodné stretnutia sa preložili - nikomu sa nechce pádlovať po jazere v daždi. A tak sme celé popoludnie všetci spolu sedeli pod strechou a čakali až prestane pršať. Prestalo až po zotmení, elektrický prúd a práca sa odložila na dnes.
Sedeli sme ale v suchu, mali sme teplý čaj a bolo nám dobre. Tak kde je problém?