Musela som podať žiadosť na miestnom oddelení motorových vozidiel a zložiť teoretický test, na základe čoho som dostala Learners Permit. S ním môžem šoférovať, iba ak vedľa mňa v aute sedí iný vodič, ktorý vlastní vodičský preukaz štátu New York. Potom nasleduje povinný päťhodinový kurz a road test.
Takže po zhruba roku spokojného šoférovania po miestnych cestách som si prvý raz začala načítavať dopravné predpisy. Po dvoch hodinách načítavania som napochodovala na úrad, úspešne napísala test, nechala sa odfotiť a dostala dočasný Learner Permit (ten s fotografiou prišiel o týždeň poštou). Potiaľ žiadny problém.
Povinný päťhodinový kurz stál $40 a inštruktor na ňom 20 minút rozprával ako sa pripraviť na road test a zvyšné štyri hodiny púšťal krátke videofilmy na tému prečo je dobré používať bezpečnostné pásy a prečo nie je dobré šoférovať pod vplyvom alkoholu. Brutálne krvavé a názorné filmy boli skoro všetky z 80tych rokov, takže aspoň sa dalo zabávať na oblečení a účesoch.
Potom som zistila, že časový interval medzi prihlásením sa na road test a najbližším voľným termínom je minimálne dva mesiace a po zložení testu, v prípade, že vlastním vodičský preulkaz inej krajiny ako je štát v USA, by som ho mala odovzdať testujúcemu na skartovanie.
Rok som tu teda mohla jazdiť legálne sama a teraz zrazu na dva mesiace nemôžem. Zvláštne - a vzhľadom na to, že najbližšia autobusová zastávka je od nášho domu zhruba 6 kilometrov a môj muž má aj iné veci na práci než ma voziť - dosť nepraktické. Ale prežili sme.
Avšak predstava, ako budem policajtovi na cestnej kontrole na Slovensku vysvetľovať, prečo mám slovenský občiansky preukaz a k tomu vodičák z USA sa mi nejako nezdala príťažlivá. Pýtala som sa inštruktora oného päťhodinového kurzu, ako takýto proces odovzdávania vodičáku prebieha (nech za tých mojich $40 aspoň nejakú radu dostanem) a on sa na mňa pozrel ako na blázna: „No samozrejme, že nič neodovzdávajte, každý to tak robí a pôvodný vodičák si necháva. Však mu nepovedzte, že už nejaký máte!"
No to sa mu ľahko povie. Lenže o mne po dvoch vetách každý vie, že Američanka nie som (ten prízvuk už nerozchodím) a klamať úradníkom na priame otázky na vlastnú škodu veľmi dobre neviem. Tak som pred jazdou dala môjmu ružovému slovenskému vodičáku pre istotu pusu na rozlúčku...
Dáma, ktorá ma testovala, sa ale ukázala ako vysoko nekomunikatívna. Bez pozdravu nasadla do auta, vypýtala si papiere, dávala mi inštrukcie kam ísť, nakoniec kázala zastaviť, strčila mi do ruky kus papiera, oznámila, že som test spravila a odkráčala. Za celých 20 minút trvania testu som potrebovala výlučne jednoslovné vety typu „Left?" „Right?" a väčšinou púhe „Yes." A na záver dvojslovné „Thank you" pre jej odchádzajúci chrbát. Nedostala príležitosť oceniť môj prízvuk a tým pádom ju ani nenapadlo, že by som aj iný vodičák mohla mať.
A tak som po roku pobytu v tejto oblasti stretla prvého človeka, ktorý sa na mňa neusmial, nepozdravil, nepýtal sa ako sa mám, tak ako to tu robí úplne každý. A tomto prípade mi to vôbec, ale vôbec nevadilo....
