Moje deti majú vekový rozdiel skoro presne dva roky. V septembri 2006 mala mladšia dcéra 9 mesiacov a začala liezť. A brať hračky staršej sestre. Pre staršiu, takmer trojročnú dcéru to prišlo ako zlom. Malá sestrička, ktorá bola dovtedy bábika a hračka začala byť - konkurencia. Tak jej bolo treba ukázať, kde je jej miesto. A ja som musela sledovať deti každú sekundu a neustále kontrolovať, kam všade mladšia vylezie, odkiaľ spadne, čo na seba stiahne a aké nové originálne metódy ukazovania, kto je tu pánom strašia vymyslí.
V mojom byte v Karlovej vsi som bývala od roku 1992. Prežila som v ňom šťastné aj nesťastné obdobia, svadbu a aj rozvod, sem som priniesla z pôrodnice prvorodenú dcéru. Cestovala som, študovala v Kanade, ale vždy som sa vracala práve sem. Akurát niekedy od roku 2004 mi to tak nejako vyšlo, že som žila pol na pol medzi Prahou a Ugandou a v Bratislave som trávila minimum času. Starý nezrekonštruovaný panelákový byt sa veľmi ziskovo prenajímať nedá, navyše každú chvíľu treba v starom byte zabezpečovať nejaké opravy a to sa z Ugandy robí dosť náročne. Takže väčšinu času bol byt prázdny a ja som mesačné poplatky platila a platila. A ako matke dvoch malých detí pracujúcej na maličký bočný úväzok z domu mi tie peniaze v mesačnom rozpočte chýbali. Bolo logické byt predať. Ale pre mňa to bol pocit, ako keby som odstrihávala jednu z dôležitých väzieb, ktoré som mala na Slovensko.
Mám a budem mať v Bratislave rodičov a kamarátov a vždy to pre mňa bude moje rodné mesto, vyrastala som tam, budem sa vždy rada vracať. Ale kým som tam mala byt, chodila som domov do svojho, odkedy nemám, chodím na návštevu k rodičom - a to je rozdiel a pre mňa bolo vtedy ťažké ten krok urobiť.
Keď som sa v roku 2002 vydávala, vedela som, že spolu s manželom si beriem aj komunitný projekt v Ugande. A že do Ugandy sa ešte neraz dostanem. Ale až do roku 2006 sme chodili vždy na kratšie pobyty - dva až päť mesiacov, potom vždy naspäť domov. A aj keď som už vedela presne ako to vyzerá a do čoho idem, aj tak ma predstava, že tentoraz to bude rok, či rok a pol v kuse celkom slušne stresovala.
Podporu, či ľudí, ktorí by ma patrične poľutovali, ako som si vtedy želala som nenachádzala ľahko. Sama som sa rozhodla mať deti a niektoré obdobnia sú náročnejšie, je to prirodzené, nič prečo by ma kamarátky poľutovali. Keby som po svete nebehala, ale žila na Slovensku ako väčšina mojich kamarátov, nemala by som prázdny byt a teda ani problém s poplatkami. A na odtrepanie trojročného a ročného dieťaťa na rok a pol do rurálnej Ugandy sa na Slovensku ťažko hľadajú spriaznené duše.
Ale mne sa vtedy frustrácie nazbieralo veľa a potrebovala som s tým niečo robiť. Tak som si založila blog na SME a začala vypisovať články o tom, ako je život v Ugande fajn. Kým sme v decembri naozaj na ten rok a pol odleteli, úspešne som samú seba presvedčila, že všetko bude fajn.
Veci sa časom utriasli a všetky na lepšie obrátili. Dcéry podrástli a dnes sa občas dokážu bez zvady spolu hrať aj celých 20 minút bez toho, aby som ich musela naháňať a sledovať. Peniaze z predaja bratislavského bytu tvorili down payment pre náš americký domček snov. Na rok a pol strávený v kuse v Ugande budem spomínať ako na jeden z najkrajších v mojom živote. A vypisovaniu hlúpostí na blog som už asi prepadla dlhodobo...
