Niektorí odmietli po prvom súste, niektorí statočne žuvali, aj keď bolo vidieť, že im to žiadne potešenie nespôsobuje a niektorí sa pokúsili o kompromis, t.j. vylepšiť jedlo podľa vlastnej chuti. Takže som zažila Poliakov, ktorí si bryndzové halušky vylepšovali bobuľkami hrozna, Holanďanov, ktorí si primiešali mandle, oriešky a sušené horzienka a Američana, ktorý si halušky, bryndzu aj s oškvarkami zalial javorovým sirupom.
No a čo. Ja síce rada experimentujem a radostne ochutnávam miestne špeciality, kamkoľvek prídem, ale nemôžem tvrdiť, že by mi vždy všetko chutilo.
Niektoré kúsky japonského suši som ani nevedela zjesť, nieto ešte ponúkajúcim hostiteľom pochváliť. Ugandské matooke mi chutia ako papier a v situáciach, kedy som naozaj nechcela nikoho uraziť, som sa to snažila ochutiť takmer čímkoľvek, čo bolo po ruke, od ovocia po kečup. A miestne robené pitivo obushera z nakvaseného obilia môžem požívať akurát ak by som potrebovala preháňadlo.
Sladkosti v arabských karjinách mi prídu nezjediteľne sladké a vychvaľovanú americkú tínedžerskú pochúťku - opekané marshmallows som nenápadne vypľúvala, keď sa nikto nepozeral, lebo mi to lepilo zuby extra nepríjemným spôsobom.
Po niekoľkých trapasoch som teda prestala svojich zahraničných kamarátov haluškami kŕmiť - percento tých, ktorým na prvý raz zachutili je mizivé.
Ostala som nakoniec pri zemiakových plackách. Originálne či špecifické to veľmi nie je - veľký počet krajín v našom regióne ich prezentuje ako národné jedlo, ako latke, ktoré sa jedia počas Chanuky ich pozná aj celý židovský svet. Ale chutia skoro všetkým.
Pred dvoma rokmi som ich aj radostne zaradila do menu reštaurácie nášho malého ugandského projektu. Stali sa miestnou vyhľadávanou špecialitou...
