reklama

Moja internetová láska alebo občas niet nad intuíciu...

Romana som najskôr stretla osobne. Na veľkej konferencii - plno ľudí, prehodili sme spolu niekoľko zdvorilých viet, vymenili vizitky. Poslal mi mail približne o rok neskôr, keď našiel niekde založenú vizitku. Ja som sa vtedy práve spamätávala z rozchodu s priateľom a začali sme si písať. A písať a písať...

Písmo: A- | A+
Diskusia  (155)

Na ono prvé osobné stretnutie som si spomínala iba hmlisto. Ale trvalo mi iba pár minút vydolovať v hŕbe nazbieraných vizitiek tú jeho a na stránke univerzity, kde pôsobil nájsť jeho profesionálny životopis. Tak som vedela kedy a v ktorom meste, v ktorej krajine bývalej Juhoslávie sa narodil, na ktorej britskej univerzite študoval, na ktorej univerzite v Škótsku si urobil doktorát, aká bola téma jeho dizertácie, aké predmety na tej univerzite učí... Mala som teda pocit, že som šťastne obišla nástrahy zoznamovania cez internet, že viem, že tento človek skutočne je tým, za koho sa vydáva a nadšene sa vrhla do intenzívneho mailovania.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

A veruže to intenzívne bolo. Každý deň som dostala a napísala aspoň tri strany mailu, vymieňali sme si osobné informácie, zážitky a fotografie, kritizovali filmy, diskutovali o živote, prekárali sa, občas si naplánovali stretnutie na chate...

Čoskoro na moju pracovnú adresu uvedenú na vizitke začali chodiť drobné darčeky zo Škótska. Čokolády, keksíky, drobné suveníry. Keď sa dozvedel na akú tému píšem diplomovku a ako ťažko zháňam literatúru, okopíroval niekoľko celých kníh zo svojej univerzitnej knižnice a poslal. Kolegyne krásne závideli a čokoládu jesť s nadšením pomáhali, moje rozchodom narušené sebavedomie si bezmedzne užívalo.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Potom sme zmanažovali osobné stretnutie. Išiel na konferenciu do Budapešti, ostal o deň dlhšie, ja som si vzala dovolenku a ráno nasadla v Bratislave na vlak s lístkom na popoludňajší spoj naspäť (predsa len, aj keď je to online tak úžasné, treba vzťah rozbiehať pomaly). Stretli sme sa, pokračovali plynule v rozhovore tam, kde sme v maili prestali, prechádzali sa jarnou Budapešťou a všetko bolo úžasné.

A potom - asi po prvej hodinke spolu strávenej sa to stalo. Netuším čo presne, ale bolo to silné a jednoznačné. Z ničoho nič mi ten chlap začal neuveriteľne liezť na nervy. Uvedomila som si, že mi vadí jeho prízvuk (pritom poznám veľa ľudí s rovnakým prázvukom a u nikoho iného mi nevadil), jeho výzor, jeho držanie tela, jeho pohyby. Že mi „nevonia" a začínam sa obzerať okolo a podvedome hľadám spôsob, ako sa jeho spoločnosti zbaviť. Nebolo to ani trochu logické a netušila som, čo mám robiť.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Ani neviem, ako som zvládla tie zvyšné hodiny do odchodu môjho vlaku. Pamätám sa, ako sa na mňa čudne pozerali mladé dievčatá čo so mnou boli v kupé keď som sa začala uľahčene usmievať a tešiť v momente, keď ten dobre vyzerajúci fešák, čo mi kýval na nástupišti zmizol z dohľadu.

Po návrate domov ma čakal ďalší mail. Dlhý a krásne romantický, spojený s informáciou, že ďalšia zásielka čokolád a literatúry je na ceste. Zjavne si nič nevšimol...

A čo ďalej? Po maili mi nijako nevadil, ale nemôžem ho predsa vodiť za nos a nechať si posielať ďalšie čokolády, keď už dávno viem, že z toho vzťah veru nebude (aj keď kolegyne tvrdili, že pripraviť ich o prísun čokolád je určite nefér voči nim). Ako mám ale odpovedať „nie" na otázku, ktorú ten chlap vo svojej zdvorilosti a romantickosti zatiaľ vlastne ani nepoložil? A ako niekomu povedať, že mi neuveriteľne vadí a že ja vlastne ani neviem prečo?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Trvalo mi ďalší týždeň, kým som sa odhodlala do mailu niečo sformulovať... Bolo to niečo v tom zmysle, že ak si myslíš, že z tohto niečo bude, tak bohužiaľ nebude, lebo som divná, nie je to tým, že by si niečo urobil zle, je to moja chyba, ale proste nebude...bla bla bla...

Nevzal to dobre. Povedal mi, že som ho zenužívala, lebo toľko námahy a financií vynaložil na kopírovamie materiálov a zháňanie čokolád a darčekov, že si to ani neviem predstaviť. A že vôbec nechápe ako môžem odmietnuť niekoho, kto je tak milý a inteligentný ako on. A vôbec, čo si o sebe myslím, v mojom veku (mala som 32 rokov) si už nemám veľmi čo vyberať, mala by som byť rada, že má o mňa záujem niekto na úrovni a mala by som si to rozmyslieť...

Tak som mu pekne poďakovala. Vďaka tejto reakcii som si začala myslieť, že ten môj nelogický inštinkt či čo to bolo bol asi správny...

Internetové vzťahy na diaľku sú fajn, ale niekedy niet nad inštinkt....

Katarina Pisutova

Katarina Pisutova

Bloger 
  • Počet článkov:  127
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Komunitný projekt v Ugande (www.lakebunyonyi.net), americký manžel, dve dcéry, online vzdelávanie a chuť cestovať a objavovať nové veci... Zoznam autorových rubrík:  africký životamerický životlen tak kecamSúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu