Katarina Pisutova
Job Interview
Hľadám prácu. Na americkom vidieku a v kríze. Zasa som niečo dobre vymyslela.
Komunitný projekt v Ugande (www.lakebunyonyi.net), americký manžel, dve dcéry, online vzdelávanie a chuť cestovať a objavovať nové veci... Zoznam autorových rubrík: africký život, americký život, len tak kecam, Súkromné, Nezaradené
Hľadám prácu. Na americkom vidieku a v kríze. Zasa som niečo dobre vymyslela.
Keď sa môj manžel v roku 2002 po svadbe presťahoval ku mne do Bratislavy, nachádzal postupne veľa vecí, ktoré pokladal doma za samozrejmé a v Bratislave ich nenašiel. Bolo ale niekoľko podľa neho typických amerických vecí, ktoré mu nechýbali a naopak sa veľmi tešil, že Bratislava ich postráda. Najčastejšie spomínal práve zákaznícke služby po telefóne a ja som nechápala, prečo s tým má taký problém. Ale pred mesiacom som si tu potrebovala prerezervovať letenku a pochopila som, o čom celý čas hovoril.
Vracala som sa na Slovensko - tentoraz po roku a pol... Sedela som pri okne a ako lietadlo nalietavalo na Viedeň, dostal sa mi krásny výhľad na Bratislavu. Mosty cez Dunaj, hrad (belší ako si ho pamätám), paneláky, všetko ako má byť. A ja som sa tešila ako malá.
Taký obyčajný letný večer. Dcéry mali svoj deň, neustále sa hašterili. Staršia uškriekaná kvôli bábike, ktorej mladšia stratila topánky, mladšia urazená, že jej bábika nemá také pekné žlté vlasy ako sestrina. Práve sme sa vrátili z knižnice, kam som ich vzala na bábkové predstavenie. Sedím za počítačom, snažím sa aspoň prebehnúť maily a pracovné ponuky a jasne naznačujem manželovi, že by sa mohol deťom na chvíľu venovať pre zmenu on. Počujem ich výskať a naháňať sa v kuchyni a v duchu nadávam, že sa s nimi nemôže hrať tichšie, škrekotu mám už na jeden deň akurát tak dosť.
Návštevníci USA, pokiaľ majú vybavený medzinárodný vodičský preukaz, môžu legálne v krajine šoférovať - po neobmedzenú dobu. Akonáhle som sa ale formálne v júni z turistu stala rezidentom, som povinná si behom mesiaca požiadať o vodičský preukaz štátu New York.
Snažiť sa utešiť dieťa, ktoré má bolesti je náročné. Keď je to k tomu Vaše dieťa, tak to na Vás dolieha o to viac. 14. júl 2009, cca 20:30. Naháňačka s otcom a sestrou v kuchyni. Pošmyknutie, pád a moja trojročná ratolesť kričí od bolesti, nemôže sa postaviť a rýchlosť s akou jej pravá noha začína opúchať svedčí o tom, že máme problém.
Každá krajina sa snaží chrániť a hľadá možnosti, ako si žiadateľov o imigráciu pretriediť. Imigrančí úradníci sú platení za to, aby spravili imigračný proces zložitým. Kedysi som si vybavovala pobyt v Kanade, pre seba, manžela a dve deti pobyt v Česku, mám zážitky s s imigračnými úradníkmi v Ugande a vybavovala som pozvania a pobyty pre pár Afričanov a Ázijcov na Slovensku. Neoakávala som, že proces získania Zelenej karty v USA bude rýchly či jednoduchý.
Stacy and Paul Johnsonovci a ich dve deti žili v mestečku Saugerties v štáte New York už dlhé roky. Stacy predávala v butiku a občas po večeroch vypomáhala ako barmanka, John robil kuchára v jednom z miestnych fastfoodov a príležitostne robil na stavbách. Potom prišla nešťastná automobilová nehoda.
Prečítala som si článok v Times. O tom, ako sú Slováci hrdí na to, že majú Euro pred Čechmi, ako je to dôležité pre psychiku nášho národa a ako česi už nevedua po Slovensky a o Slovensko sa nazaujímajú, kým Slováci pozerajú české filmy a čítajú české knihy. A ešte som si prečítala blogový článok na túto tému a diskusiu k nemu a dozvedela som sa, ako sú Česi šetriví a arogantní a Slováci zakomplexovaní a niečo mi to pripomína.
Mala som ako dieťa kamaráta, ktorého rodičia zásadne svoje potomstvo na dovolenku nebrali. Každý rok v lete na tri týždne šupli dietky k babičke a vybrali sa oddychovať k moru sami - väčšinou podľa možností do Juhoslávie či aspoň Bulharska. Nešlo mi to do hlavy.
Víno sa v supermarkete kúpiť nedá, ale pivo a miešané drinky v malých fľaškách áno. Nerozumiem aké presne sú pravidlá, v čom je rozdiel a vyššia spoločenská nebezpečnosť vína v porovnaní s vodkou s džúsom, ale nemusím predsa rozumieť úplne všetkému....
Mala som 26 rokov a myslela som si, že viem čo robím. Mala som dlhé biele šaty, úžasný klobúk a po boku spolužiaka zo strednej školy. Poznali sme sa už veľmi dlho, mali sme podobné rodinné zázemie, veľa spoločných záujmov, kamarátov... a ľúbili sme sa. Drobné rozdiely predsa prekonáme....
Chce to odhodlanie, trochu peňazí a veľa trpezlivosti...
Poznám páry po tridsiatke, materiálne zabezpečení, ktorí hľadajú dôvody na to, aby ešte deti nemali. Okolie vraví, že sú jednoducho sebeckí....
V septembri 2006 sa mi to nejako nakopilo. Stresovali ma deti práve v tom najdobrodružnejšom lezúnskom a nebezpečnom žiarlivom veku, predaj môjho bratislavského bytu, ktorý bol 13 rokov mojím domovom a balila som sa aj s deťmi na ďalší pobyt v Ugande, ktorý mal byť tentoraz rok a pol v kuse.
Závažné rozhodnutie. Znie to, ako by to moja päťročná prvorodená myslela vážne, tak začínam pátrať po dôvodoch...
Chvíľu mi trvalo na to prísť, ale je to fakt. Keď som začala ako študentka cestovať a následne sa nejakí moji noví zahraniční kamaráti sem-tam aj na Slovensku ukázali. Povodila som ich po Bratislave, ak časové možnosti dovolili, vytiahla do hôr a nakŕmila haluškami. A väčšinou im nechutili.
Tie džínsy boli úplná náhoda. V apríli 2008 išiel manžel na otočku na dva týždne do USA hľadať bývanie a zháňať auto pre naše letné sťahovanie, kým ja som s deťmi ostala v Ugande. Navštívil aj spolužiaka zo strednej školy a v predsieni sa uňho potkol o veľký balík modrých džínsov. Vysvitlo, že kamarát upratoval a našiel čosi okolo 20 párov džínsov, do ktorých sa už nevojde a zabalil, že daruje charite, nech pošlú kdesi do rozvojových krajín. Prečo cez charitu, keď je tu jedinečná príležitosť darovať priamo? Tak sa manžel vrátil do Ugandy s dodatočným kufrom plným džínsov.
Fakt. Pocestovala som, požila inde, zistila, že pre každého je „to doma" iné a ináč nakrajšie a najlepšie a prestalo mi vadiť, že iní o Slovensku nepočuli, nevedia a mýlia si ho povedzme zo Slovinskom. Neraz sa mi stalo, že som si pomýlila Litvu s Lotyšskom, či Kazachstan s Kyrgizstanom, prečo by zámena Slovenska a Slovinska mala byť iným omylom?
Romana som najskôr stretla osobne. Na veľkej konferencii - plno ľudí, prehodili sme spolu niekoľko zdvorilých viet, vymenili vizitky. Poslal mi mail približne o rok neskôr, keď našiel niekde založenú vizitku. Ja som sa vtedy práve spamätávala z rozchodu s priateľom a začali sme si písať. A písať a písať...