V Amerike dobre, doma najlepšie

Autor: Katarina Pisutova | 3.5.2012 o 4:32 | Karma článku: 16,37 | Prečítané:  4188x

Tak sa zasa sťahujeme. Po dvoch rokoch v Prahe, dvoch v Ugande, štyroch v New Yorku sa zasa balíme a o pár mesiacov sa presúvame do Bratislavy.  A ja vlastne vôbec neviem, či sa teším domov, alebo kde momentálne to doma vlastne je.  

 

Zhruba pred desiatimi rokmi som bola hlboko presvedčená, že inde ako v Bratislave doma nikdy nebudem. Cestovať? Samozrejme! Výlety, dovolenky, sem-tam semester štúdia v Kanade, či pár mesiacov v Ugande nie je problém, ale usadzovať sa niekde na dlhodobo ma nijako nelákalo. Lenže zaľúbila som sa do bláznivého Američana, ktorý sa síce na moju žiadosť po svadbe do Bratislavy za mnou presťahoval, ale po dvoch rokoch mal Bratislavy a Slovenska dosť a tvrdil, že ja som na rade.

Tak sme šli. Najprv tak opatrne - do Prahy, s občasnými výletmi do Ugandy. To mi ani ako odchod neprišlo, bola som naspäť v Bratislave dva víkendy v mesiaci a sieť príbuzných, kamarátov a známych žijúcich v Prahe bola dostatočne široká. Žiadny problém. Lenže po dvoch rokoch deti začali chodiť, manželovi sa projekt v Ugande lepšie rozbehol a my sme sa zbalili a pre zmenu presunuli na ostrov v jazere v juhozápadnom kúte Ugandy - a ostali opäť zhruba dva roky.

Jazero Bunyonyi nie je Praha a toto bol odchod so všetkým čo k tomu patrí, navyše v rurálnej Ugande sa o asimilácií nedá hovoriť (pri najlepšej snahe sa nedokážem pozerať na svet ako sa naň pozerajú rurálni obyvatelia Ugandy, na výzor si ma s Uganďanom tiež nikto nepomýli). Ale kupodivu som si zvykla. A bolo mi tam dobre.

Naučila som sa čosi o rešpektovaní iných kultúr a spôsobov myslenia, o prispôsobovaní sa a ostávaní sama sebou a o tom, čo potrebujem ku šťastiu a k pocitu domova. Až tak veľa toho netreba. Rodina, práca, kamaráti, prostredie... Rodinu a online časť práce som si priniesla zo sebou, online kamaráti si ledva všimnú, že odpovedám na maily podľa iného časového pásma, na prostredí a hľadaní nových kontaktov a kamarátov treba popracovať, ale ani v rurálnej Ugande to nie je nemožné.

Keď nám po ďalších dvoch rokoch začali deti dorastať do školského veku a my sme špekulovali kam sa presunieme ďalej a pošleme ich do školy, iné destinácie ako Bratislava mi už pripadali celkom akceptovateľné. Keď som bola schopná udomácniť sa v rurálnej Ugande, už ma predsa nejaká Amerika nerozhádže...

Pre mestečko Woodstock v štáte New York sme sa rozhodli viac-menej prstom na mape a presťahovali sme sa. A ja som si až na niektoré drobnosti zvykla. Bolo to ľahšie ako v Ugande. V porovnaní s Uganďanmi sa Američania od Slovákov veľmi nelíšia. Životné ciele a priority, počty detí a nadávanie na politiku sú rovnaké ako na Slovensku.  A aj keď sa prízvukom a niektorými názormi budem vždy odlišovať, môžem sem patriť ako plnoprávny člen komunity. Našla som si dobrú prácu, kamarátov, športové a kultúrne vyžitie a začínam sa tu cítiť doma. A my blázni  sa ideme znova sťahovať.  A myslíme si, že to robíme pre deti. Tu sú dôvody:

1. Jazyk

Spočiatku som sa snažila vychovať deti bilingválne. Staršia dcéra ako trojročná prepínala medzi Slovenčinou a Angličtinou bez problémov. Lenže počas šiestich rokov vo výhradne anglicky hovoriacom prostredí sa Slovenčina začala vytrácať. Deti veľmi dobre vedia, že im budem rozumieť, ak mi na slovenské otázky odpovedajú v Angličtine. Slovenské prostredie im jazykovo prospeje.

2. Kontakt so starými rodičmi

Moji rodičia sa v ich veku a zdravotnom stave už na výlety cez oceán necítia. Za štyri roky strávené vo Woodstocku sa moje dcéry dostali na Slovensko dvakrát po dva týždne. Starých rodičov teda stretli a vedia ako vyzerajú, ale že by ich ako ľudí poznali sa tvrdiť nedá. Moji rodičia sú úžasní ľudia a ja chcem aby ich moje deti poznali a na to s nimi potrebujú stráviť viac času.

3. Pohľad na svet

Zhruba pred rokom mi staršia dcéra po návrate zo školy radostne oznámila čo sa práve naučila: "Mami, vieš že žijeme v najlepšej krajine na svete? " Hmmmm, USA je fajn, Woodstock tiež, ale chcelo by to perspektívu.  Všade sú niektoré veci fajn a niektoré nie a treba to zažiť a porovnať a ignorantské Američanky z mojich detí veruže mať nechcem.

______________________________________

Takže balíme kufre, zohnala som si v Bratislave zamestnanie, deťom školu, hľadám byt na prenájom (ak viete o niečom v Karlovej Vsi dajte vedieť) a v lete sa presúvame. Či ostaneme rok, dva, alebo na trvalo netuším. Záleží na tom, ako sa deti udomácnia, ako rýchlo pochytia jazyk, nájdu si kamarátov atď. Tiež ako sa manžel usadí v druhom kole.

A ja? Neviem. Teším sa na rodinu, kamarátov a známych. Neteším sa na uponáhľaný život a politické argumenty (po šiestich rokoch na inom kontinente sa mi konečne podarilo prestať sa rozčuľovať nad slovenskou politikou), arogantných šoférov (pri minulej návšteve v Bratislave ma skoro pred Polusom auto zrazilo - nečakala som, že by na mňa na prechode niekto trúbil, tu sa to nestáva) a naše večné frfľanie. Tiež asi až po nejakom tom roku zistím, či a ako som ešte stále v Bratislave doma...

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Maďari si nemajú z čoho vyberať, preto prežíva Bugár

Maďarskí voliči sú čoraz apatickejší a hľadajú alternatívu.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?