Veľká, vypasená, biela hus - v prostriedku cesty, strategicky umiestnená tak, že sa nedá obísť. Zastavujem. Obzerám sa po majiteľovi, nikde nikto. Často tu na ceste vidím stádo kôz aj s majiteľkou (aj americký vidiek je vidiek). Kozy väčšinou spred auta uhnú, majiteľka mi zamáva.
Hus sa zjavne uhnúť nechystá. Skôr naopak. Syčanie, mávanie krídlami, predstieraný útok na predok auta. Prehĺtam prúd nadávok, ktorý sa mi akosi prirodzene na jazyk tlačí, vediac, že päť a sedemročné deti si zapamätajú každé slovo.
Staršia dcéra spracuváva udalosť na základe osobných skúseností:
„Jéééj mami, skoro ako ten slon vlani v Ugande. Len ten bol trochu hlučnejší.... a trochu väčší.... a bránil mláďa. Aj hus tu má mláďa?"
Situácia mi začne pripadať natoľko absurdná, že zabudnem na stres. Obzerám sa. Tráva okolo cesty je zatiaľ neexistujúca, iné husi, menšie či väčšie sa na okolí nevyskytujú. Iba prázdna cesta, jedno auto a jedna nasrdená hus.
„Nemyslím, že tu má mladé, ktoré by bránila..." vravím.
Dcéra reaguje logicky:
„Tak prečo potom útočí?"
Zaradím spiatočku, kúsok cúvnem a snažím sa o zrozumiteľnú odpoveď:
„Niektoré tvory sú občas agresívne aj bez príčiny. Možno si tá hus potrebuje dokázať, že prinúti veľké auto cúvať a bude si teraz pripadať veľká a silná."
Hus ešta raz spokojne zaškrieka a zamáva krídlami, potom sa dôstojne odsunie na krajnicu. Opäť pridávam plyn a dcéra v tom má jasno:
„Mami, ty si úžasná, to je od teba také pekné, že si chcela, aby sa dobre cítila."
Hm, nebudem jej predsa kaziť ilúzie a priznávať, že som skôr myslela na poškrabaný lak, než krehké sebavedmie hydiny... Niet predsa nič lepšie ako vyzerať v očiach svojich detí ako hrdina...